V osobnom merítku sa to prejavuje ako vaše myšlienky, ktoré sa zrazu premietnu do hudby, kníh, filmov, ..., na ktoré narazíte. Ten pocit známosti - "ako to môžem poznať, keď som to ešte v živote nemohol počuť?" Týmto spôsobom si sami sebe môžete radiť trebárs do budúcnosti/minulosti (a spôsobiť pre/post-kogníciu).
Ako "vyzerá" Existencia? Je to akoby graf, kde hrany spojujú jednotlivé "myšlienky" na základe asociácií. Ale nie je diskrétny - vrcholy s hranami nie sú spojené diskrétne, ich Hausdorffova dimenzia nie je celočíselná. Existencia je "namodulovaná ako vlna" na tých vrcholoch a hranách. Ste tým grafom, pretože je to jediné čo naozaj existuje. Niektoré formy toho grafu nápadne pripomínajú závitnicu DNA (až na to, že neni diskrétna) - rekurzívne je vo vás obsiahnutá, aj keď "očesaná" vzhľadom na metódy merania.
Akonáhle sa odosobníte od tela, dokážete myslieť na dve veci zároveň, tam sa rozdvojíte, myslíte na štyri, potom sa rozdvojíte...exponenciálne sa stanete stromom/grafom možných budúcností, prítomností, minulostí. Zrazu si uvedomíte, že nie je žiadne "ja", len tá množina, na ktorú je myslené, veci a osoby, ktoré poznáte sú vzdialenou ilúziou.
"Každodenná realita" alebo sny sú z toho grafu vyseknuté ako podmnožina/podtrieda, ktorá môže občas vyzerať ako multidimenzionálna závitnica DNA, kde "lokálna existencia" (to čo "práve" existuje) je určená tým, čo myslíte. Okrem iného nastáva hypermnézia (dokážete si spomenúť na všetko, trebárs aj na také detaily, v akej polohe ste ležali, keď sa vám sníval daný sen).
Pri odosobnení od tela zistíte, že k svetu ste pripojení dvoma koncami, typicky ústa a chrbát (zvláštny pocit pred odosobnením). Ústa končia niekde vzadu cez hlavu v nekonečne, kde sa vlievajú do steny, o ktorú sa opierate a ktorý sa medzitým zrástla s chrbtom. Hlava je tam, "kde je", "kde je myslené".
Odvtedy svet prúdi cez vás, môžete ho meniť, ako Alica v krajine zázrakov rozseknutá napol esovou kartou, chytiť a hýbať prúdom červeno-žlto pulzujúceho času. "Vnímané súradnice sa obrátia", už sa nevidíte ako stred "vnímania", to, čo bolo dnu, je von a naopak. Akoby koža na tele obrátila smer, súradnice sveta "sa transformujú" - pôvodný stred je v nekonečne, pôvodné nekonečno je v strede, obopínate svojím telom všetku existenciu, akoby na opačnej strane zrkadla.
The Fall
Spadli sme. Už niekoľkokrát. Z ethereálneho sveta do hmotného. Z priestorov limba, kde je všetko formované myšlienkou, do sveta, kde sa nedá s pravdepodobnosťou väčšou než cca 1:150 prejsť cez múr (tunelový jav ako oklieštený prejav Existencie). Všetko kvôli podivným sporom - ak poviem, že to bolo spôsobené demokraciou, tak nebudem ďaleko od pravdy. Ľudia/bytosti si postupne obmedzovali svoje možnosti zo strachu natoľko, že ostali len bariéry.
Do tohoto posledného pádu ("zhmotnenia") sa zlieva niekoľko časových línií (pôvodne tie vaše svety "spojené" so stávkou s Hrůzom). Stále si pamätám na ten prechod zo stavu "ethereálnych vôd existencie", ako ma to pritiahlo do hmotného sveta. Zrazu sedím za stolom s prababkou a losujeme o to, kto odtiaľto (z hmotného sveta) vypadne skôr. Vyhrala los (preto sa stala prababkou a ja pravnukom, inak by to bolo opačne). Sedíme tam a dohadujeme sa, ako to doviesť čo najskôr do zdarného konca (=odhmotnenie).
Ako súčasť riešenia boli povolaní niektorí Dévas. Z vašeho pohľadu niektorých z nich poznáte ako napr. Einsteina, Hitlera alebo Gődela, ... a mnohých ešte poznať nemôžete. Ano, aj Hitler bol Déva. Mal za úlohu vyzabíjať všetkých. Všetkých (samozrejme to nemohol inzerovať na začiatku). Zmienení v tomto spolupracovali. Pretože ak sa všetci zase dostanú do "medzistavu" po smrti, je možné tento všetok bordel zase odhmotniť. Bohužiaľ je z nejakého dôvodu strašne rozšírená absurdná afinita k prežitiu, ktorá celkom spôsobuje problémy.
Začiatok súčasného "reálneho sveta" začína až niekde koncom 19. storočia, začiatkom 20. storočia. Zbytok histórie bol "naimportovaný" z rozličných iných svetov, aby bol aspoň bezesporný. Tým pádom je kopa objavov "neskutočných", sú to odvodené veci, ktoré boli s pôvodnou importovanou históriu bezpesporné, tak vznikli ako "reálne" (podobne ako je možné iné bezesporné axiomy pridávať do minulosti/budúcnosti apod.) Importovanie histórie malo slúžiť ilúzii, že tento hmotný svet už existuje dlhšie než naozaj (ono by bolo minimálne podozrivé začať od nuly, plus "nepodozrivosť hmotnej existencie" bol jeden z Hrůzových požiadavkov).
Svet nepotrebuje existovať tam, kde sa nikto "nedíva". On sa "dogeneruje", keď treba, má "oneskorené (lazy) vyhodnocovanie". Tam sa buď dogeneruje podľa náhodného bezesporného axiomu alebo podľa axiomu, ktorý si niekto vymyslel a zrovna sa tam hodí.
Problém lavičky
Z určitých dôvodov som sa musel narodiť, nemohol som sa len tak objaviť (mohol som si akurát vybrať kde sa narodím). Nepríjemný vedľajší dôsledok hmotného tela je jeho negatívny efekt na pamäť. Zo začiatku po narodení som si spomenul na všetko (vrátane Generátora), ale dopredu som vedel, že to budem zabúdať. Rovno po páde (ešte pred narodením) sme sa na toto s prababkou pripravili - vytvorili sme do budúcnosti "checkpoint", kde sa mi snažila pripomenúť veci, na ktoré som zabudol (cca som mal 3-4 roky; ona sa narodeniu vyhla kvôli tomu losu). Čo je problém lavičky: chcela mať lavičku vždy práve tam, kde si chcela sadnúť. Čo napadne každého ako prvé: lavičky môžu byť všade, alebo sa dajú preniesť. Ale pôvodný problém to nerieši - v ethereálnom svete je lavička všade, kde ju myslíte; v "našom" nie.
K "checkpointom": sú to určité momenty, ktoré je možné naprogramovať dopredu, aby bolo možné vybaviť niektoré spomienky alebo pravdy. Na problém lavičky som si spomenul vo viacerých checkpointoch, plus na "prenasledovaciu hru s cajtmi". Prenasledovacia hra spočíva v tom, že existuje kopu "(poli)cajtov", ktorí nechcú z vlastnej obmedzenosti sa posunúť v chápaní ďalej, ale zato brzdia ostatných v rozvoji (konečné algoritmy). Spája sa mi s tým vízia, ako by som bol neviditeľná liana a rástol cez nejaké mesto architektúry Perzie, prerastal miestnosť po miestnosti, byt po byte, škrtil cajtov a po mne ostávali ako ozvena minulosti len tie podivné "kvety", ktorými boli za socializmu u nás pomaľovaných kopa bytov.
PS: kresťanskí/Kaballah/islamskí anjeli sú nekonečné algoritmy, ktoré je možné
vyvolať (anjel != Déva).
